Sedím pri kávičke a nejako mi začali behať myšlienky, kde sa tak zamýšľam, čím som prešla – aké bolo moje detstvo. Podelím sa s vami milí čitatelia.
Ako štvor ročná som začala navštevovať materskú škôlku v Levoči. A ako malá som si už vtedy uvedomovala, že som ďaleko od rodičov. Z mojím deckím rozumom som nemohla pochopiť, že raz to bude všetko dobré. Odlúčenosť od rodiny – dennodenne som nemohla volať mame, ocovi. Práve tých najbližších. Zrazu som sa ocitla niekde kde som nikoho nepoznala a do toho som nevedela ani po slovensky. Moje prvé dve slová boli: idem domov. Pre rodičov to bolo bolestivé, že takto museli svoju dcéru odviesť do neznáma. Dnes viem, že to bolo myslené dobre. Prečo sa to tak stalo? Kvôli hendycapu. Napriek odlúčeniu od rodičov, súrodencov a celej rodiny dnes musím vďačiť rodičom, že mi umožnili ísť tak do neznáma, kde som sa naučila všetko, čo je k životu potrebné. Viem, stalo to veľa trápenia aj bolesti, že od malička som nemohla ako ostatné deti byť doma, dennodenne ísť ráno do školy a potom sa vrátiť domov. Viem, aj dnes, že môj život napriek ťažkostiam má cenu. Žijem ako každý z nás. Mám domácnosť, skvelého manžela, pracujem a môžem byť užitočná. Pre začiatok som sa chcela podeliť pri kávičke, čím všetkým ide moja myseľ. Za váš čas ďakujem.